Inšpirujte sa príbehom z dávnej minulosti

Dvaja bratia (povesť)

„Z akých časov – nie je dôležité, žili manželia. Dlho nemali deti. V pokročilom veku žena porodila dvoch synov, dvojčatá, dvoch bratov. Pôrod bol ťažký a žena, porodivši dvoch synov, čoskoro odišla na onen svet.

Otec najímal dojičky, snažil sa vypiplať deti a vypiplal ich, vychovával do štrnástich rokov. Ale sám zomrel, keď synom ťahalo na pätnásty rok. Po otcovom pohrebe dvaja bratia zarmútene sedeli vo izbe. Dvaja bratia-dvojčatá. Rozdeľovali ich tri minúty v objavení na svete, a preto sa jeden považoval za staršieho a druhý - za mladšieho. Po zarmútenom tichu starší brat predniesol: ,Náš otec, umierajúc, povedal nám o svojom smútku, o tom, že nám nestihol odovzdať múdrosť života. Ako budeme žiť bez tej múdrosti, môj mladší brat? Bez múdrosti sa náš rod nebude predlžovať šťastne. Môžu sa nám vysmiať tí ľudia, ktorí stihli prevziať múdrosť od svojich otcov.'

,Nebuď smutný,' povedal mladšiemu staršiemu, ,často prebývaš v zádumčivosti. Možno,že čas to vyrieši tak, že práve v zádumčivosti spoznáš múdrosť. Budem robiť všetko, čo povieš. Dokážem žiť bez zádumčivosti, rovnako je mi život príjemný. Cítim radosť, keď nadchádza deň, aj keď je západ. Budem jednoducho žiť, pracovať v hospodárstve a ty - poznávaj múdrosť.

,Súhlasím,' odpovedal starší brat mladšiemu, lenže nemožno, zostávajúc doma, nájsť múdrosť. Nie je tu, nikto ju tu nenechal, nikto nám ju sám neprinesie. Ale rozhodol som sa, som starší a mojou povinnosťou je nájsť všetko múdre, čo je vo svete, pre nás oboch, pre náš rod, ktorý sa predĺži v storočiach. Nájsť a priniesť do nášho domu a darovať ju nám a potomkom nášho rodu. Vezmem so sebou všetko cenné, čo zostalo po našom rodičovi, a obídem celý svet, všetkých mudrcov v rôznych štátoch, poznám všetky ich vedy a vrátim sa do rodného domu.'

,Tvoja cesta bude dlhá,' so súcitom povedal mladší brat, ,máme koňa, vezmi si ho, vozidlo, nalož čo najviac majetku, aby si cestou nestrádal. Zostávam doma a budem čakať na teba múdrejšieho.' Nadlho sa lúčili bratia. Minuli roky. Išiel starší brat od mudrca k mudrcovi, od chrámu do chrámu, poznával učenie východu a západu, zdržiaval na severe a juhu. Mal výbornú pamäť, bystrý rozum, všetko chápal rýchlo a ľahko si zapamätával.

Okolo šesťdesiatich rokov išiel svetom starší brat. Zošediveli jeho vlasy a brada. Zvedavý rozum stále putoval a múdrosť spoznával. Šedivý pútnik sa medzi ľuďmi začal považovať za najmúdrejšieho. Húfom ho nasledovali žiaci. Štedro rozdával múdrosť všetkým zvedavým rozumom. S nadšením ho vnímali tí, ktorí boli mladí, a tiež starí. A šírila sa pred ním veľká sláva, spravujúca osady o príchode veľkého mudrca.

V aureole slávy, obklopený davom úlisných žiakov, sa stále viac približoval šedivý mudrc k domu, v ktorom sa narodil, z ktorého odišiel ako pätnásťročný mladík, v ktorom nebol šesťdesiat rokov. Všetci ľudia osady mu vyšli naproti a tiež mladší brat s podobnými šedými vlasmi, jasajúc vybehol mu v ústrety a sklonil hlavu pred bratom-mudrcom. A s radostným dojatím šepkal: ,Požehnaj mi, môj brat-mudrci. Vojdi do nášho domu, umyjem tvoje nohy po dlhej ceste. Vojdi do nášho domu, môj múdry brat a oddýchni si.'

Velebným gestom mudrec nariadil svojim žiakom, aby zostali na pahorku, prijali dary od ľudí, ktorí ich uvítali, aby viedli múdre besedy, a sám vošiel za mladším bratom. Šedivý vznešený mudrec sa unavene posadil pri stole priestrannej izbičky. A mladšie brat začal omývať teplou vodou jeho nohy a počúvať reči brata-mudrca. Mudrec mu hovoril:

,Splnil som svoju povinnosť. Spoznal som učenie veľkých mudrcov, stvoril som svoje. V dome sa nezdržím nadlho, učiť ostatných - to je teraz môj údel. Ale pretože som ti sľuboval priniesť do domu múdrosť, tak sľúbené splním a zostanem tvojím hosťom jeden deň. Za túto dobu, môj mladší brat, oznámim ti múdrejšie pravdy.

Tu je prvá: všetci ľudia majú žiť v prekrásnej záhrade.' Utierajúc nohy čistým uterákom s krásnou výšivkou, sa mladší brat stále snažil vyhovieť a hovoril: ,Ochutnaj, na stole pred tebou sú plody z našej záhrady, sám som pre teba zobral tie lepšie.' Zádumčivo mudrec ochutnával rôzne prekrásne plody a pokračoval: ,Je potrebné, aby každý človek, žijúci na zemi, sám vypestoval rodový strom. Až zomrie, tak ten strom zostane dobrou pamiatkou pre jeho potomkov. A tiež im bude čistiť vzduch. My všetci máme dýchať dobrý vzduch.'

V zhone sa mladší brat začal starať a povedal: ,Prepáč, môj múdry brat, zabudol som otvoriť okno, aby si mohol dýchať Čerstvý vzduch.' Roztiahol záclonku, roztvoril okno a pokračoval: ,Dýchaj vzduch dvoch cédrov. Zasadil som ich v tom roku, kedy si odchádzal. Jednu jamku pre sadeničku som vykopal svojou lopatkou a pre druhú som urobil jamku tvoju, s ktorou si sa kedysi v detstve hrával.' Mudrc sa zádumčivo pozeral na stromy, potom prehovoril: , ,Existuje veľký cit - Láska. Nie každému je dané prežiť život s Láskou. A tiež existuje veľká múdrosť: každý človek sa svojím každým dňom má usilovať o Lásku.' ,O, ako si múdry, môj starší brat!' zvolal mladšie, poznal si veľké múdrosti, pred tebou prichádzam do rozpakov, prepáč, ani som ťa nezoznámil so svojou manželkou,' a vykríkol smerom k dverám: ,Starenko, kdeže si, moja kuchtičko ?' ,Veď som tu,' ukázala sa vo dverách starenka, nesúca v mise horúce pirožky. ,Zdržala som sa s pirohmi.' Veselá starenka položila na stôl pirožky a hravo urobila pred bratmi smiešnu reverenciu. Tesne sa priblížila k mladšiemu bratovi, svojmu manželovi, a pološeptom, ktorý počul starší brat, povedala: ,A navyše, môj mužíček, prepáč mi, ale ja teraz odídem, musím si ľahnúť.' ,Čo je to s tebou, má ľahkomyseľná, že si sa zrazu rozhodla odpočívať. Máme váženú návštevu, môjho milovaného brata, a ty...'

,Nie je to moja vina, točí sa mi hlava a je mi na zvracanie.' ,A z čoho sa mojej kuchtičke mohlo urobiť zle ?' ,Možno, že si sám vinný, zrejme sa nám opäť narodí dieťatko,' so smiechom hovorila starenka, odchádzajúc.
,Prepáč, môj brat,' rozpačito sa ospravedlňoval mladšiemu staršiemu, ,nepozná cenumúdrosti, vždy bola veselá a zostala taká aj v starobe.'Stále dlhšie zostával mudrec v premýšľaní. Jeho zadumanost prerušil šum detských hlasov. Počul ich mudrec a povedal: ,Človek sa má snažiť, aby spoznal veľkú múdrosť, ako vychovať deti šťastnéa spravodlivé ku všetkému.',Rozprávaj, múdry brat, túžim urobiť svoje deti a vnúčatá šťastnými. Pozri,tu sú moje hlučné vnúčatá.'
Vo dverách stáli dvaja chlapčeki, nie starší ako šesť rokov, a asi štvorročné dievčatko a hádali sa. V snahe ich upokojiť, mladší brat kvapne povedal: ,Rýchlo mi povedzte, čo sa vám stalo, moji hluční, a nerušte náš rozhovor.' ,Oj,' vzkríkol menší chlapček, ,z jedného starého otca vznikli dvaja. Ktorý je náš a ktorý nie je, ako sa v tom mám vyznať?' ,Veď náš starý otec sedí tu, či ti to nie je jasné?' A dievčatko-vnučka pribehlo k mladšiemu z bratov, pritisla sa tváričkou k nohe, čuchala mu fúzy a štebotala: Dedko, dedko, ponáhľala som sa k tebe sama, aby som ti ukázala, ako som sa naučila tancovať, a bratia sa na mňa prilepili. Jeden chce s tebou kresliť, vidíš, priniesol so sebou doštičku. Druhý nesie šalmaj a píšťalku, chce, aby si mu na ne zahral. Dedko, dedko, ale veď ja som sa prvá rozhodla ísť za tebou. Povedz im to. Pošli ich, starý otec, preč.'
,Nie, prvý som ja šiel kresliť, brat sa rozhodol až potom ísť so mnou, aby si zahral na šalmaj,' poznamenal vnuk s kúsočkom slabučké doštičky. ,Ste dvaja, deduškovia, rozsúďte,' štebotala vnučka, ,kto z nás šiel prvý? Tak rozsúďte, aby som bola prvá ja, alebo sa od veľkej krivdy rozplačem. 'S úsmevom a smútkom sa díval mudrec na vnúčatá. Pripravuje múdru odpoveď, napínal vrásky na čele, ale nič nehovoril.

Zrozpačitel mladší brat, ukončil vzniknutú pauzu, rýchlo vzal z detských rúk šalmaj a bez premýšľania povedal: ,Vôbec sa nemáte čo hádať. Tancuj, má krásavica-neposedo, budem hrať k tvojmu tanci na šalmaj. Môj milý muzikant mi pomôže hrať na píšťalke. A ty, maliari, nakresli to, čo vytvárajú zvuky hudby a ako tancuje svoj tanec baletka. Nuž, rýchlo všetci do práce.'

Mladší brat starostlivo hral svoju veselú a prekrásnu melódiu a uchvátené vnúčatá ho súčasne sprevádzala, vytvárajúc každý svoje, obľúbené. So svojou píšťalou sa snažil v melódii nezaostávať v budúcnosti preslávený, veľký muzikant. Ako baletka skákala dievčatko, celé začervenané, radostne vytvárajúc svoj tanec. Budúci maliar kreslil radostný obraz.

Mudrc mlčal. Mudrc spoznal... Keď zábava skončila, zdvihol sa: ,Pamätáš sa, môj mladší brat, na starý otcov sekáč a kladivo? Daj mi ich, chcem vysekať do kameňa svoje hlavné ponaučenie. Teraz odídem. Zrejme sa nevrátim. Nezastavuj ma, nečakaj.' Starší brat odišiel. So svojimi žiakmi sa priblížil ku kameňu, ktorý ohýbal chodník. Chodník, ktorý pozýval pútnikov od ich domu v ďalekej krajiny pre múdrosť. Ubehol deň, prichádzala noc, a šedivý mudrec stále klopal, vysekával do kameňa nápis. Keď vysilený starček skončil, jeho žiaci prečítali:

,Čo hľadáš, pútnik, všetko nesieš so sebou, a s každým krokom to strácaš, nenachádzaš nič nové.'

Anastasia zmĺkla a spýtavo sa pozerá na mňa: zrejme premýšľa, čo som pochopil z povesti.

„Z povesti som, Anastasia, pochopil, že všetky múdrosti, o ktorých rozprával starší brat, mladší uskutočnil v konkrétnom živote. Lenže mi nie je jasné, kto tieto múdrosti naučil mladšieho brata ?"

„Nikto. Všetky vesmírne múdrosti sú naveky v každej ľudskej duši od okamihujej stvorenia. Iba pri dlhom mudrovaní, vo svoj prospech, mudrci často odvádzajú duše od hlavného."

„Od hlavného? Ale v čom je to hlavné?"