Ako sú kompatibilní rodičia s deťmi a aká je rola otca?
Ako pristupovať k výchove dieťaťa, ak som xyz typ a moje dieťa je xyz typ? Akú rolu má vo výchove dieťaťa otec?
Čo viem?
Viem vlastne, kto je moje dieťa?
Čo potrebuje?
Či rozmýšľa v slobode alebo komforte?
Aké sú jeho základné mentálne potreby?
Táto myšlienka a podobné otázky mi idú hlavou už nejaký čas a vyvoláva tonu ďalších otázok. Resp, šli mi hlavou určité obdobia môjho života, kedy som ju riešil ako dieťa - to si možno rozoberieme v inom článku.
No teraz mi tieto otázky prichádzajú, keď rozmýšľam nad tým ako rodič. Rodičovstvo ma síce ešte nečaká, no deti s nastávajúcou manželkou plánujeme a chcem byť pripravený na túto rolu. Táto téma je nesmierne zaujímavá zo psychologického hľadiska.
Skôr tu zhrniem moje hlavné otázky, ktorými sa teraz zaoberám a problémy, ktoré zatiaľ poznám, než nejaké ako na to.
Detstvo, dospievanie, odpojenie sa od rodičov a pocit “nového začiatku”
Všetci sme určite v živote zažili obdobie, kedy sme mali obdobie bezstarostnosti ako deti. Postupne si uvedomujeme svoje činy a vedomie sa formuje, formuje sa naše ego, ktoré má tendenciu brániť svoje investície.
Ako pubertiaci máme svoje ego plne sformované a rodičovanie sa stáva úplne inou témou.
No mnohí sme určite zažili situácie, kedy sa odpojíte od svojich rodičov/zmeníte prostredie (internát/odsťahovanie sa do iného mesta/štátu) a zrazu zisťujete, že sa správate úplne inak ako vo svojej rodine/pri svojich rodičoch, resp. chcete si svoj život vybudovať od základu a úplne inak.
Zistíte, že máte svoje traumy, strachy, že vám bolo niekde umožnené správať sa určitým štýlom a niekde ste svoje prirodzené správanie skrývali, lebo nebolo “vhodné, adekvátne.” Hovorím zčasti z mojej skúsenosti, no verím tomu, že si všetci prejdeme niečím podobným. Je to základný inštinkt, vedieť prežiť v sociálnych situáciách. Je však smutné, že sa jedinci častokrát musia snažiť doslova mentálne a psychologicky prežiť vo svojej rodine a v kruhu svojich najbližších (našťastie nie je môj prípad, no určite to je prípad mnohých ľudí.)
Aké sú príčiny?
Vieme to vlastne?
Čo sú vlastne príčiny týchto tráum, čo je základný problém, resp čo sa deje v našich mysliach a v našich dušiach pri výchove a pri interakcii s rodinou? Žiaden rodič by predsa vedome neublížil, nešikanoval svoje dieťa (avšak možno sa nájdu aj takí, bohužiaľ)
Otázky, ktoré mi idú hlavou:
Prečo vlastne chcem mať dieťa? Aký typ dieťaťa by som chcel (hravé? tiché? introvert? extrovert? alebo rovno typ - chcem, aby bol môj typ, aby som mu mohol odovzdať moje skúsenosti? alebo chcem, aby bolo iný typ a podľa toho budem pristupovať k jeho výchove)? Aké pohlavie? Aký pomer mužského a ženského správania by malo mať? (viac mužský alebo ženský? chlapec s maskulinným typom? dievča s femininným? Alebo chlapec s femininným/dievča s maskulinným?) Ako chcem, aby vyrastalo (chcem mu dopriať, aby mal radostné detstvo, alebo skôr sa zamerať na jeho dospelosť a dať mu do života od žačiatku výzvy?)
Samozrejme, že predstavy sú pekné. No keď dieťa reálne príde na svet, otázky sa zmenia na:
Ako pristupovať výchovou ku dieťaťu, keď je tiché/hravé/extrovert/introvert? Ako pristupovať ku dievčaťu, ktoré má maskulinný typ osobnosti? Ako sa na dieťa pripravovať? Čo mu zaobstarať?
Niekto si možno povie - takto všetci “overthinkujú” ale proste, keď to príde tak to príde… Všetci nejak vychovali svoje deti a deti žijú a tiež vychovávajú svoje deti…. Kedysi bolo 8 detí naraz a nikto sa nestaral, či sú traumatizované a v čom vyrastajú..
No moja protimyšlienka je - keďže viem o týchto javoch, ktoré deti šikanujú a traumatizujú a som prekliaty poznaním (a niektoré z týchto vecí som si zažil na vlastnej koži) - chcem aj ja takto pristupovať ku výchove, dovolí mi to moja morálka? Chcem dieťaťu spôsobovať zbytočnú bolesť? Odpoveď si dáme isto všetci rovnakú..
Ja našťastie ovládam analytickú psychológiu, takže sa viem aspoň o niečo oprieť. Viem si psychoanalyzovať sociálne interakcie. Dočítal som sa podľa nej o niekoľkých príčinách, fenoménoch a javch, ktoré spôsobujú častokrát doslova mentálne peklo pre deti, mladých a dospievajúcich. Ale ako s tým pracovať??
A)(Rodič) Chceš sa hrať? Chceš papať? Kam chceš ísť? Čo chceš robiť? Vieš vôbec čo chceš?
(Dieťa) Ja neviem (pokiaľ vôbec vie hovoriť.)
(Rodič) A kto to má vedieť? Vôbec nevieš čo chceš!
B) (Rodič) Keď budeš veľký, kým budeš?
Odborný výraz je “softlocking” resp toto je koncept založený len na pozorovaní, no všetci si určite vieme predstaviť a dosadiť, o čo ide. V úplnej podstate: rodič má určitý typ správania, ktoré dieťa prijíma a musí sa mu prispôsobovať. To, ako rodič prehovára a správa sa ku dieťaťu, ho doslova “tlačí” do určitých častí mysle, nakoľko sa ako dieťa prirodzene podradíme rodičovi. Tlačí nás a ani o tom nevie, ba ani samo dieťa o tom nevie. Môže nás tlačiť do častí, kde sme prirodzení, no môže nás tlačiť do našich temných častí, kde sa snažíme prežiť, prispôsobiť, podradiť, “len aby dobre bolo.” V lepšom prípade nás “zatláča” do častí, kde nachádzame radosť, uspokojenie a pokoj. No tento fenomén je častokrát zodpovedný práve za to, čo som spomenul v úvode. Dieťa sa oddelí od rodičov, začne žiť v častiach mysle, ktoré sú mu najprirodzenejšie a zisťuje, že je niekto úplne iný. Začína život “skoro odznova.”Odborný výraz sa nazýva “kognitívna projekcia.”
Toto je koncept, ktorý spôsobuje mnoho chaosu nielen deťom, ale v bežnej interakcii ktorýchkoľvek ľudí. Je to náš prirodzený mechanizmus filtrácie ľudí, bez ktorého by sme neprežili. V úplnej podstate - automaticky usudzujeme, že človek/ľudia, s ktorými sa rozprávame/interagujeme, rozmýšľajú presne ako my. V lepšom prípade ako naše všetky 4 časti mysle. Toto je obrovská vec, o ktorej by mali vedieť všetci, ušetrili by sme si všetci mnoho zbytočnej bolesti.
V jednoduchosti, usudzujeme, že sa ten oproti správa ako “naša kognitívna rodina” (podľa analytickej psychológie máme 4 časti mysle, v ktorých prebývame, a teda že ten oproti je jeden zo 4 typov našej rodiny.
Lenže tieto rodiny sú až 4!! To je 16 osobností. Každá je inak kompatibilná s každou.
Čiže v jednoduchosti - ten oproti nám vôbec byť nemusí rovnaký typ ako my! Je veľmi nepravdepodobné, že by aj bol! Ak usudzujeme, že naše dieťa je presne ten typ, ktorí sme my - a ak by aj bolo - tlačíme ho do jeho tieňa, kde nie je sám sebou! Tento jav si lepšie vysvetlíme inokedy, toto je jeho esencia, no skoro nikto si ho neuvedomuje.Hierarchia - niekto musí ustúpiť, prirodzene ustúpi dieťa svojho rodiča, a aj keď už má 40/50 rokov..
Aj tento jav isto všetci dobre poznáme.keď opustíme domov, no prirodzene sa pri návšteve rodičov sťahujeme tam, kam počas detstva - takže si obnovujeme traumy.
psyché dieťaťa a rodiča sa zvájomne pretláčajú, lebo sú nekompatibilní, no dieťa prirodzene vždy ustúpi, lebo: nechce, aby bolo zle/nechce ublížiť mamine/tatinovi/ nechce aby sa rodičia hnevali
Kompenzovanie detstva, alebo presne ti nalinajkujem podľa seba, ako bude vyzerať tvoj život. Takisto veľmi známe všetkým:
ja som si nespravil vysokú školu lebo som nemohol - tak ty si ju určite spravíš!
my sme boli chudobní - takže ti všetko dám, lebo sme bohatí
mňa môj otec rozmaznával, takže ja túto chybu nespravím. Keď dovŕšiš 18, ideš z domu.
ja mám s podnikaním zlé skúsenosti, takže aj ty budeš pekne zamestnaný, nájdeš si niečo stabilné a hotovo
Tvorím si systém na to, ako pristupovať, no zisťujem, že systém sa možno aj vytvoriť nedá.. Budem rád za každú myšlienku, ktorú so mnou ku výchove detí zazdieľate.
Ku koncu pár výrokov a kníh, ktorými sa ja inšpirujem.
A aby toho nebolo málo - aká je rola otca vo výchove detí? Iste, potrebujú zabezpečiť - no keď to vynecháme, čo ešte?
Popravde som maskulinnú rolu podceňoval, resp o nej skoro nič nevedel!. Žijeme v dobe, kedy je toto slovo skoro tabu, akási kríza maskulinnej identity. No toto je snáď najdôležitejšia kniha, ku ktorej som sa dostal - Kráľ, Bojovník, Čarodejník a Milovník. Určite si pozrite na martinuse a článok o tom na dennikuN (alebo inde)
Rovnako otvára obzory aj stránka mužom.sk
Toto sú dve moje veľmi veľké témy (výchova detí a rola otca) pre rok 2024. Budem rád s vami zdieľať svoje poznania, rovnako budem rád, ak aj vy.